Boli tam všetci, predsa však niekto chýbal. Bol to síce návrat do krásnych spomienok, ale v podstate to bolo len také smutné „deja vu“. Každý sa chcel tváriť, že sa vlastne nič nezmenilo, ale ono sa to zmenilo úplne všetko. Bolo to veselé ako kedysi, a bolo to celé hrozne smutné. V takých chvíľach si uvedomíte všetko naplno. Ako veľmi bolí smrť. Nie mŕtveho, ale tých, čo ostali. Ako bolestná je strata, hlavne ak je nečakaná. Bez rozlúčky, bez objatia, bez bozku na čelo. Odišiel akoby ani nebol a nikomu o tom nepodal správu. Nepovedal: adieu, vy ostatní žite a bojujte. Len odkázal: som mŕtvy, zvyknite si! Odišiel ticho a pokorne. A každý z nich sa vtedy budil s túžbou, aby včerajšok nebol, aby nebola tá neznesiteľná krutosť bytia.
Kruté „deja vu“. Lebo vtedy si človek uvedomí, že sa nedá zmeniť beh života. A jediné čo ostáva, je zmieriť sa a žiť ďalej alebo to nikdy neprijať a popierať tak zároveň celý jeho dovtedajší život. Je ťažké prijať definitívu. Veľmi to bolí, ale v konečnom dôsledku to oslobodí. Lebo kolobeh života a smrti sa nedá pochopiť, možno ho len akceptovať. Hľadať dôvody a uvažovať v intenciách „keby“ je náročné, je nezmyselné. A zbytočne zraňuje. Znásobený smútok ťažko uniesť.
Spomienky sú krutokrásnym darom pre človeka. Nezabudnúť znamená večne trpieť. Nezabudnúť znamená darovať večný život.
Komentáre